Zabudnutý kaštieľ

RedakciaSpoznávame RK21.4.2024

Čas je neúprosný, ale spravodlivý pre každého. V histórii Ružomberka a blízkeho okolia je zachovaná pamäť na roky panovania Starhradu, Likavy, ako aj zemanov Rakovských zo štiavnického kaštieľa. Kde sa podeli páni, vládcovia týchto pevností? Čo zostalo z honosných sídel a zhromaždeného bohatstva?  Čas všetko odvial a v kronikách ostali len záznamy zapísané husím brkom. Po niektorých panských sídlach neostali už ani ruiny. Taký osud stihol aj štiavnický kaštieľ „Jánošovskô“, ktorého panstvo v minulosti pripravilo pre Ružomberok a okolie nie jednu neprávosť a skrivodlivosť.

V Liptovskej Štiavnici boli dva kaštiele a niekoľko zemianskych kúrií. Starší kaštieľ, nazývaný „Janošovskô“, bol po 2. svetovej vojne už neobývateľný a preto ho zbúrali a občania dediny si rozobrali vhodný materiál na výstavbu vlastných domov. Dnešný príspevok je práve o tomto kaštieli. V čase svojej slávy to bola pýcha zemianskej rodiny Rakovských, pochádzajúcej z Turca. V Liptove, niekedy v 15. storočí , nadobudli majetok – obe Štiavnice. Z tohto obdobia pochádza aj zaniknutý kaštieľ, ktorého rok zrodu nie je známy. Zápisy uvádzajú, že bol postavený niekedy začiatkom 15. storočia. Bolo to obdobie vojenských ťažení a bojov a preto kaštieľ bol typom opevnenej vodnej pevnosti s mohutnou štvorhrannou vežou so strieľňami, vonkajším opevnením, vodnou priekopou, padacím mostom tak, ako sa na pevnosť patrilo.

Pred sto rokmi kaštieľ navštívil Ivan Houdek v čase, keď už kaštieľu zvonil umieračik. Z jeho postrehov, uverejnených v Slovenských pohľadoch (č 9./1924) vyberáme podstatné časti. Kaštieľ stál neďaleko súčasného kaštieľa na  miernom svahu mimo parku nad cestou pri rybníku. Bola to dvojpodlažná stavba. Pozornosť z diaľky pútala na západnej strane stavby trojpodlažná mohutná veža. Pri svojom zrode a v ďalších storočiach bolo okolo kaštieľa vonkajšie opevnenie s baštami, strieľňami a vodnou priekopou napájanou Štiavnickým potokom. Bola to opravdivá pevnôstka, veď sa tu odohral nejeden boj o kaštieľ. Pôvodne bol postavený v gotickom slohu a po prestavbe (1644) bol prestavaný v renesančnom slohu. Okná celého prízemia boli opatrené mocnými mrežami, ostenie obrúbené kresaným kameňom. Hlavný vchod do kaštieľa viedol od západu oblúkovitou bránou krátkym schodiskom s radom strieľni do predsiene, kde bolo tiež veľa strieľni. Dubová brána bola silne okutá železom. Vedľa bránky bol otvor so železnou kladkou na reťaz padacieho mosta. Na prízemí bolo päť miestnosti vrátane kuchyne s veľkým komínom. V druhom podlaží bola rozsiahla dvorana a tiež viacero miestností. Hrubé múry kaštieľa, mocná brána, spúšťací most, vodná priekopa, mreže na oknách, množstvo strieľní dokazujú, že kaštieľ bol dokonale pripravený na obranu. A bolo to potrebné. V roku 1526 sa ho zmocnil a spustošil so Štiavnicou  Mikuláš Pongrác. V roku 1548 kaštieľ odolával vojenskému útoku Ľudvika Pekryho, pána Likavy. Za zmienku stojí i zaznamenaná skutočnosť, že v roku 1709 v kaštieli strávil noc František Rákoczy II. a tu zasadala vojenská rada po smutnom konci rákociovského povstania.

Pod kaštieľom boli pivnice, do ktorých sa vchádzalo zvonku. Kedysi to bolo väzenie. Uvádzame to preto, lebo v roku 1554 tu boli neprávom deväť mesiacov väznení ružomberskí radní páni. Keďže si Ružomberok bránil svoje majetky (Biely Potok a Ludrovú) a nechcel sa ich vzdať pre Rakovského, ten za pomoci pandúrov v jednu nedeľu, keď boli radní páni na omši vo Všechsvetskom kostole, ich zajal a uväznil v kaštieli „Jánošovskô“. Zatvoril ich, na nohy nechal nasadiť okovy a nútil kopať a prehlbovať rybník pri kaštieli. To trvalo deväť mesiacov. Prepustení boli až na pokyn kráľa. Storočiami využívaný kaštieľ časom strácal svoje obranné opodstatnenie. Preto v roku 1812 nechali majitelia odstrániť vonkajšie opevnenie s baštami a z materiálu postavili hospodárske budovy. Koncom 19. storočia kaštieľ pustol a iba niektoré prízemné miestnosti boli obývané hospodárskymi zamestnancami panstva. Ostatné buď boli prázdne, alebo slúžili na uskladnenie. Po vzniku ČSR (1918) sa Rakovskovci presťahovali do Budapešti a o kaštieľ nejavili záujem. Počas 2. svetovej vojny už nebol kaštieľ obývaný a do roku 1946 bol rozobraný a zbúraný.