Takáto je história ružomberských zápalok

František DianSpoznávame RK16.6.2019

Ale jeho zápalky boli vyrábané z bieleho fosforu a nebezpečné samovznietením a jedovatými výparmi. Už v polovici 19. storočia Švéd Johan Lundström začal pri výrobe používať červený fosfor a začala éra bezpečných švédskych zápaliek.

Historici tvrdia, že na území Slovenska boli prvé zápalky vyrábané v Bratislave už v roku 1833. Nasledovalo budovanie ďalších továrničiek v Banskej Bystrici, v Ružomberku a v Žiline. To boli najväčšie výrobne na území Slovenska na rozhraní 19. a 20. storočia. O ružomberskú zápalkáreň, ktorá vyrábala zápalky až do roku 1959, sa zaslúžil Ján Janček.

Ružomberský rodák /1843/ Ján Janček sa vyučil stolárskemu remeslu a ako tovariš prevandroval celú monarchiu. Žil na viacerých miestach, aby sa v roku 1876 natrvalo usadil vo svojom rodnom meste. Tu sa venoval stolárstvu a obchodovaniu s drevom. Mal dostatočný prehľad a skúsenosti a vycítil čomu sa bude v danej dobe v obchode dariť. Na ľavom brehu rieky Revúcej Pod skalami postavil dielňu na výrobu zápalkových drievok. Niektorá literatúra uvádza rok 1878, ale pravdepodobnejší je rok založenia dielne 1890. Dielňa neskôr prerástla na továreň na výrobu zápaliek – zápalkáreň. Zápalkáreň mala vlastnú vodnú elektráreň, stavidlá, turbínu. Syn Ondrej Janček bol uznávaným staviteľom , ktorý realizoval viacero významných ružomberských stavieb. Je logické, že navrhoval a realizoval úpravy a prístavby rodinnej firmy zápalkárne a jej strojného vybavenia. A výrobe zápaliek sa darilo. Na začiatku bola denná výroba 5 – 10 debien po 5 000 škatuľkách zápaliek. Neskoršie, po úprave linky sa zvýšila na 25 – 60 debien . Pôvodne fabrička stála na akomsi ostrovčeku, pretože ju obtekala Revúca.

Na celom Slovensku boli známe škatuľky zápaliek s logom „Slovenské zápalky, Ján Janček a syn , Ružomberok“. Neskoršie, po roku 1923, keď zápalkáreň prešla do vlastníctva Ľudovej banky, bolo logo na škatuľkách: „Ľudová banka, Ružomberok“. Už za monarchie sa stretávame so sponzorstvom zápalkárne. V časopise Muzeálnej spoločnosti Slovenska v roku 1906 je uvedené majiteľom zápalkárne J. Jančekom, že 5 % zisku z predaja zápaliek venujú muzeálnej spoločnosti.

V tridsiatych rokoch bolo na Slovensku päť zápalkárni. Pochopiteľne, súperili o miesto na trhu nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, kde mali veľkú zápalkáreň v Sušiciach. V roku 1937 došlo medzi slovenskými zápalkárňami ku kartelovej dohode, na základe ktorej ružomberská zápalkáreň mohla pokrývať 13,6 % slovenskej spotreby zápaliek. Ján Janček mladší bol spoluzakladateľom kartelu a stal sa predsedom správnej rady kartelových predajní slovenských zápalkárni ISKRA. Výroba a predaj zápaliek naďalej prosperoval. V roku 1959 bola výroba v ružomberskej zápalkárni zastavená a demontované stroje odvezené do Banskej Bystrice. Budovy zápalkárne stoja dodnes a sú využité k iným podnikateľským aktivitám.

Ján Janček starší bol svojráznou osobnosťou. Vážený občan, múdry, niekedy jednoduchý, ale aj tvrdohlavý. Za svojho života rozdelil majetok medzi synov a dal si deťom zabezpečiť výživné 200 korún mesačne, drevo na ohrev a povoz, ktorý do nekonečna využíval, hoci stál banku denne 50 korún. Keď sa chcel napiť vody a nechcelo sa mu z vodovodu, dal sa zaviesť do Matejkových, alebo na Podsuchú... A bolo jedno, či bolo sparné leto, alebo treskúca zima. Ako vyučený stolár zhotovil si pre seba jednoduchú rakvu, čiernu, bez dekorácie a laku. 16. septembra 1913 na vnútornú stranu vrchnáka rakvy napísal poslednú vôľu: „ Ján Janček, narodený 8. 7. 1843 v dome na Podhore zrobil pre seba túto truhlu s tým želaním, aby do matky zeme pohrebený bol. Žil som v práci jednoducho behom života môjho s mojou vrele milovanou Annou. Žiadam a nakladám, aby som do matky zeme pohrebený bol jednoducho, jedným kňazom a jednou odoberajúcou piesňou, žiadne parády, skvosty, vence. Requiem s jedným kňazom. Na Píle r. p. 1913 26. september, Ján Janček“. Zomrel v októbri 1924. Na vrchnák rakvy bolo položených niekoľko jesenných kvetov. Svätú omšu odslúžil Andrej Hlinka s jednoduchosťou, bez asistencie, len s dvomi miništrantmi. Zvonilo sa len raz. Pochoval ho Andrej Hlinka a „pohreb bol dôstojný, jednoduchý. Prišiel sa rozlúčiť župan, úrady, protestanti i Židia. Všetko bolo tak, ako si želal. Až na nepríjemnosť, že nad hrobom rečnil michalský exfarár, keďže nemal poverenie a rodina ho o to nežiadala...“

František Dian