Stratená ružomberská bryndza

František DianSpoznávame RK9.12.2018

Na pltiach sa okrem tovaru prepravovali aj osoby cestujúce do Prešporka, či do Pešti. Pltníctvo znamenalo pre ružomberských obchodníkov a mesto nemalé príjmy. Hoci boli remeslá a obchod v Ružomberku významnými faktormi ekonomiky, obyvateľstvo sa najviac zaoberalo roľníctvom a chovom dobytka. Prekvitalo hlavne salašníctvo a s tým spojená výroba syrov, bryndze, oštiepkov. Už v roku 1776 sa ako kupci, obchodníci s týmito výrobkami spomínajú Alžbeta Kričková a Michal Kannitr. Pochopiteľne, predajom produktov z kravského a ovčieho mlieka sa zaoberalo viacero obchodníkov v meste.

Ale najvýraznejšie do povedomia nielen Uhorska, ale celej Európy sa zapísala bryndza vyrobená firmou Makovických. Prvý z rodiny Peter Makovický sa usadil v Ružomberku v roku 1850 a založil obchod s miešaným tovarom. Na sklonku sedemdesiatych rokov 19. storočia založil pri obchode i bryndziareň. V nasledujúcich riadkoch si vypomôžeme textom Zdenka Ďurišku z knihy „Medzi mlynmi a bankami“.

„Liptovská bryndza od Makovických sa stala známou po celej strednej Európe, ba i v zámorí. Na mnohých výstavách získavala vyznamenania, ceny a čestné diplomy: Bačka Palanky 1887, Parma 1887, Paríž 1887, Londýn 1888, Péč 1888, Linz 1889, Viedeň 1890... Makovickovci bryndziareň od založenia postupne rozširovali. Stroje na ručný pohon nahradili parnými , ktoré na začiatku 20. storočia vymenili za ešte modernejšie na elektrický pohon... V záujme kvality bryndze nadviazali koncom 19. storočia kontakty s českým potravinárskym chemikom a zakladateľom laktológie Otakarom Laxom z Prahy, ktorý prvý spracoval vedecké poznatky o ovčom mlieku, syre a bryndze.“

Výrobe a predaju bryndze sa nevídane darilo. Na prelome 19. a 20. storočia ročne vyrobili okolo 200 ton bryndze, ktorá putovala okrem domáceho trhu do Rakúska, Nemecka, na Balkán, do Ruska, Holandska, USA a Kanady. Vrchol výroby bol dosiahnutý v roku 1917, v ktorom vyrobili a vyviezli 700 ton bryndze. Firma zamestnávala 25 robotníkov a 6 úradníkov. Po prvej svetovej vojne v dôsledku straty zahraničných odberateľov začal úpadok bryndziarne. Makovickovci využívali pre predaj svojich výrobkov vhodnú propagáciu a reklamu. Na svoje etikety výrobkov a firemný hlavičkový papier využívali farebný motív pastierky - či Bačovky, od českého maliara Jaroslava Věšinu. Známe sa stali etikety výrobkov: „Pravý liptovský syr – Petr Makovický“, „Liptauer Schafkäse – Peter Makovický“, „Liptói juhturó“... Kupujúcim pripravila firma aj malý receptár jedál pripravených z bryndze a syra. No objem výroby zaznamenaný v dvadsiatych rokoch 20. storočia už firma nedosiahla a postupne upadala. Bolo to zavinené jednak vysokým vekom Petra Makovického a zhoršujúcim zdravotným stavom, ale aj problémom získavať novú sieť odberateľov, na ktorú už nemal dostatok síl. Nové vedenie podniku znovu oživilo výrobu, ale predchádzajúce úspechy už podnik nedosiahol. Oveľa neskoršie, po revolúcii v roku 1989, vnuk Petra Makovického Peter Lajda v reštituovanej bryndziarni znovu oživil výrobu a dokonca uplatnil i etikety spred sto rokov. Škoda, že malá predajnička bryndze, ktorá bola oproti železničnej stanici v deväťdesiatych rokoch minulého storočia a ponúkala výbornú ružomberskú bryndzu rovnako s výrobou zanikla. Tak skončila sláva ružomberskej bryndze od Makovických.