Spomienky na starú tehelňu v Ružomberku

František DianSpoznávame RK8.9.2019

V roku 2013 bol riadeným odstrelom zlikvidovaný jeden z posledných symbolov zaniknutej tehelne – 55 m vysoký komín.

Pred päťdesiatimi rokmi v spomienke na starú tehelňu uverejnil gymnaziálny profesor Juraj Žovinec v Ružomberskom hlase príspevok, z ktorého vyberáme niekoľko myšlienok. „Utiahnutá od hurhaja mesta, od starej zaprášenej hradskej podriemkava si moja stará tehelňa. Utúlila sa ona pod hodný kopec hliny, pod Hríby, akoby šípiac, že bohaté zásoby kvalitnej hliny budú bezpečnou zárukou jej dlhého života. Dobre vedela, že po príklade ostatných poľných tehelničiek zákonite odumrie, len čo sa vyčerpajú jej živiny, cenná stavebná surovina. Dobre ona kalkulovala a správne odhadla podmienky svojho bytia – nebytie, veď žije už sto rokov. Zo skromnej mladice vyrástla statná deva, dnes starenka, poznačená zubom času, nevládajúca držať krok s dobou zvýšených požiadaviek na jej kvalitné výrobky. V jej susedstve vyrastá nová, moderná tehelňa.“ Skutočnosťou je , že pán profesor písal o starej tehelni. A nová, ktorá vtedy vyrástla, už tiež nie je. A v spomienkach pokračoval ďalej.

„Ona ma ako desaťročné decko pritúlila k svojim prsiam, dala mi príležitosť objavovať svet mladosti, dospievania i mužného veku. Jej začmudené dva komíny, fajčiace od jari do jesene, odprevádzali ma do sveta a z ďaleka mi kývali na pozdrav opätovného stretnutia. Bývali to milé zvítania sa so svetom mladých rokov, i pri biede najkrajších rokov v živote.“ Profesor J. Žovinec prežil svoje detstvo a býval s rodinou v areáli tehelne. A v spomienkach pokračoval. „Koľko som sa nasníval medzi pajtami – sušiarňami, kde chládok príjemne miernil páľavu dňa a vôňa vysychajúcej hliny korenisto dráždila nozdry... Medzi pajtami ako dva hadíky vinuli sa koľajnice, po ktorých sa šinuli vozíky s naloženými raz čerstvými , rovno od „šneku“ narezanými, inokedy už na slnku a vzduchu vysušenými tehlami do nenásytného pažeráka ohnivej pece... Za chladného počasia kúpavali sme sa vo vani s teplou odpadovou vodou v blízkosti kolesového mlyna. Z kúpeľa sme vychádzali viac špinaví ako čistí s mastnými škvrnami po tele od usadeného oleja... A to božské teplo, sálajúce z otvorených puklíkov kruhovej pece ! Tak blažene sa sedávalo po večeroch „na peci“, kde paliči Tureček, Lejava a starý pán Dobija vedeli pútavo rozprávať rozličné historky z tehliarskeho života... Bez dychu sme viseli na ústach paličov, ktorí rozprávali o obesencoch, o bludičkách po hlinisku, o šťastí, čo čakalo tých, ktorým sa podarilo odrezať z povrazu obesenca... A potom polahoda – spánok na drobnom prachovom uhlí na peci.“ Tehelňa zamestnávala v štyridsiatych rokoch minulého storočia 65 robotníkov a vyrábala 3,5 milióna kusov tehál, alebo škridiel a korýtok.

„Smútok sadol na tváre otcov a matiek pred nadchádzajúcou zimou. Po prvých mrazoch život v tehelni akoby zomrel a oheň v peci vyhasol. Nik sa vtedy nepýtal živiteľov početných rodín, z čoho budú cez zimu žiť, hladovalo sa ...“ Po 2. svetovej vojne prešla tehelňa modernizáciou. Do hliniska miesto ručnej práce bolo nasadené rýpadlo, hlinu dopravovala na spracovanie lanovka, postavili nový komín, sušiarne a pec s 32 komorami. To už v tehelni vyrobili 20 miliónov tehál ročne. Nová tehelňa zatienila starú, ktorej poézia žitia a s ňou spomienky pána profesora ustúpili do zabudnutia. A dnes už aj nová tehelňa nie je skutočnosťou. Zanikla. A ostáva len v spomienkach starnúcich bývalých zamestnancov a obyvateľov blízkeho okolia. Aj taký je život okolo nás.

František Dian