Potopa v Ružomberku

František DianSpoznávame RK27.9.2020

Koniec júna 1958 bol daždivý. Zem bola premočená a nestačila absorbovať stále padajúci dažďovú vodu. Dnes už dôchodcovia, v tom čase ako deti, si spomínajú, že keď zapichli paličku do zeme na úpätí Čebraťa, z každej dierky vytekala voda. Všetko vyvrcholilo 29. júna 1958. Prietrž mračien na Liptove spôsobila dlho nevídanú pohromu. Zo svahov kopcov sa valila voda do údolí. Inokedy malé potôčiky a bystriny sa zmenili na nespútané riavy. Kalná tekutá masa s bahnom a štrkom nevídane zapĺňala koryto Váhu. A hladina stále stúpala. Ani brehy zregulovanej rieky nepostačovali prívalom. Bola nedeľa, po dvadsiatej hodine večer, kedy do Ružomberka dorazila taká prívalová vlna, že za niekoľko minút boli zaplavené nižšie položené časti mesta.

Ulice, chodníky na konci Mostovej ulice, na Podhore, Zarevúcej, rybárpoľská železničná stanica, Textilná ulica, Malé domky... , všetko bolo zaplavené. Prívalom vody neodolali ani ružomberské fabriky. SCP /v tom čase Technocelpap/ a jeho obytná kolónia boli zaliate vodou. Na vrátnici závodu voda dosahovala do výšky 120 cm. Po opadnutí vody sa podarilo výrobu obnoviť až o tri týždne. Horšie dopadla textilka /vtedy BZ VIL/. Hlavnou bránou sa valil taký príval vody do výšky 140 – 150 cm, že ani najsilnejší chlap by neustál vzdorovať. Zaplavilo nádvorie, sklady bavlny, priadze, vyrobené polotovary... Pod vodou sa ocitla Žilinská cesta, Veľký Polík, domy na pravej strane Váhu, Mladá generácia. Ani sa nečudujme, keď v tejto katastrofálnej situácii zlyhalo elektrické vedenie a mesto sa ocitlo v tme. O to horšie, že poslušnosť vypovedalo aj telefónne spojenie /o mobiloch sa ešte ani nesnívalo/.

Voda nenechala bez povšimnutia ani drevené mosty. Z malých, či väčších mostov na Liptove voda odniesla až dvadsaťdva. Neodolali ani ružomberské. Horný most, medzi hlavnou cestou a Textilnou ulicou kapituloval prvý. Niekoľko tonový železný pontón, ukotvený vo Váhu medzi horným a dolným mostom, ako hračku niesli vody Váhu k dolnému mostu pri štadióne. Ľudia neveriaco a s obavami čakali, čo sa stane. Pontón narazil do piliera dolného dreveného mosta a dielo skazy bolo dokonané. Oba drevené mosty padli za obeť povodni a navždy ukončili existenciu drevených mostov v meste. Zaplavená a nepriechodná bola aj cesta z Ružomberka do Liptovského Mikuláša. Prívalu vody neodolala ani Krpelianska priehrada a preliala sa.

Až po polnoci na pondelok začala voda klesať. Do rána klesla o 150 cm. Pondelňajšie ráno v plnej „kráse“ ukázalo vodou spôsobenú spúšť. Sklady, pivnice, domy, cesty, všade nánosy štrku, bahna a kalnej brečky. Znefunkčnené elektrické rozvodne, zatopené kotolne, elektromotory strojov, kabeláž... Od kotolne textilky voda odplavila 2500 ton uhlia. Prvé práce pri záchrane boli venované čisteniu, odpratávaniu nánosov, sušeniu, vetraniu domov, tovaru, šatstva, nábytku... Výroba v bavlnárskych závodoch začala až 3. júla. Škody počítali na milióny korún. Povodňová pohroma odrezala textilku od mesta. Zásobovanie, dochádzka robotníkov do práce, bola možná iba cez most pri hlavnej stanici v meste a úzkou cestou popod Čebrať. Dlhé mesiace bolo treba čakať, kým postavili visutú lavicu pre chodcov pri štadióne a montovaný železný most pre autá z hlavnej cesty na Textilnú ulicu. O dva roky neskôr, v roku 1960 znova prišla, ale menšia záplava. Rozvodnila sa rieka Revúca a zaplavila časť závodu SOLO a obytnú kolóniu na Sládkovičovej ulici.

V tú osudnú noc v roku 1958 mesto pocítilo neoceniteľnú pomoc vojenskej posádky. Vojaci pomáhali zachraňovať ľudí, majetky, podieľali sa na obnovovacích prácach. Hovorilo sa o storočnej vode, ktorá ničila Liptov. Predtým tak rozsiahle záplavy ničili mesto a okolí Váhu v roku 1813, kedy sa hovorilo o päťstoročnej vode. Ostáva nám veriť, že vďaka postavenej priehrade Liptovská Mara nám už nebude hroziť storočná, ani päťstoročná voda.