Pomník padlým za našu slobodu

Pomník padlým za našu slobodu

František DianSpoznávame RK4.8.2024

​Nie sme mestom, ktoré by sa chválilo množstvom kultúrnych pamiatok a pamätných tabúľ ako spomienka na ľudí, ktorí položili vlastné životy, aby sme slobodne žili.

Jedným z pamätníkov padlým hrdinom v 2. svetovej vojne,z radov zamestnancov textilky, bol pomník pred hlavnou bránou fabriky, oproti rybárpoľskej železničnej stanici. Betónový podstavec s tyčou pre zástavu, s mramorovou doskou s menami 28 padlých hrdinov. Nad tabuľou bola nádoba na symbolický oheň. 

​V predvečer 13. výročia Slovenského národného povstania v roku 1957 na pietnom zhromaždení, za účasti vedenia textilky a jej zamestnancov, si účastníci pripomenuli mená padlých a položili ku pomníku symbolické vence. Československú a sovietsku hymnu zaspieval spevácky zbor závodného klubu pod vedením M. Ivankoviča. Nie pre túto chvíľu, ale pre inú skutočnosť pripomíname dávno zabudnuté zhromaždenie z minulosti. Súčasťou pietnej spomienky bolo odhalenie bronzovej sošky „Partizána“. Sošku vyhotovil ružomberský ľudový umelec Viktor Mydlo. Odliatie do bronzu bolo dielom zlievarne v textilke.

​O našom sochárovi Viktorovi Mydlovi sa málo píše. Neprávom. Po 1. svetovej vojne ako vedúci v ružomberskej tehelni denne prichádzal do styku s hlinou. Učarovala mu tvárnosť tejto vlhkej hmoty a to boli  jeho začiatky „sochárčenia“. Sám o sebe v čase svojho života vravel: „Robil som to len z pasie.“ V jeho dielach z pálenej hliny cítiť obdiv človeka a jeho prácu. Diela ako „Detvan s fujarou, Baník, Oráč, Matka s dieťaťom, Rozlúčka manželov“ a ďalšiehovoria o vcítení sa do ľudskej duše. Jeho soška „Partizána“bola na pomník umiestnená na mieste nádoby na symbolický oheň.

Takto bol pomník so soškou partizána na pozadí urastených smrekov na svojom mieste desaťročia. Až prišli deväťdesiate roky privatizácie, odkúpenie pozemku, na ktorom stál pomník. Na súkromnom pozemku pre pomník nebolo miesto. Hľadalo sa náhradné riešenie. Žiaľ, premiestnenie pomníka, pre ktoré sa zainteresované organizácie rozhodli, nie je dôstojné. Lúka medzi hlavnou cestou a Váhom, oproti TESCU, je často prechodným pobytom neprispôsobivých spoluobčanov. Pomník je miestom ich zhromažďovania. Stalo sa v minulosti, že bronzová socha bola odcudzená.  Nevieme, či v súčasnosti je na pomníku originál, alebo replika sošky. Nazdávame sa, že pomník padlým zamestnancom textilky (aj keď fabrika už zanikla) by si zaslúžil iné, vhodnejšie ale hlavne dôstojnejšie miesto. Kde by bol obyvateľom i návštevníkom mesta viacej na očiach. 

© 2024 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia