Plaváreň, skleníky, mliečny bar

František DianSpoznávame RK3.11.2024

Možno si poviete, čo môžu mať spoločné tieto nezlučiteľné pojmy. A predsa majú. Boli súčasťou akčného programového plánu Mestského národného výboru (MsNV) v Ružomberku na obdobie rokov 1957 – 1960. Každá samospráva sa musí múdro rozhodovať o budúcnosti svojej obce, aby slúžila pre blaho svojich občanov.

Mala by prezieravo plánovať rozvoj svojho mesta, investície, služby. Pravdou je, že niekedy sa pripravované plány podarí  realizovať, inokedy sa nenaplnia. Tak tomu bolo v minulosti a platí to aj v súčasnosti. Môžeme si iba povzdychnúť nad tým, že niektoré naplánované akcie sa nepodarilo uskutočniť. Ružomberok by bol býval bohatší a krajší. V roku 1957 vtedajší predseda MsNV v Ružomberku Ondrej Legerský na stránkach „Rybárpoľského textiláku“ predstavil priority rozvoja mesta do roku 1960. Iste bude zaujímavé posúdiť, čo sa podarilo uskutočniť a čo ostalo sľubom na papieri.

Papierenská fabrika, závod Grafocelpap (neskôr premenovaný na SOLO) produkoval paru, ktorá po technologickom využití sa stala odpadovou. Mesto sa rozhodlo v blízkosti fabriky vybudovať skleníky pre pestovanie zeleniny a kvetov. Skleníky mali byť vyhrievané odpadovou parou. Úmysel sa podarilo uskutočniť a ružomberské skleníky roky slúžili svojmu účelu, pre ktorý boli postavené. Pestovali v nich kvety, ktoré boli dostupné v ružomberských predajniach kvetov.

Na opačnej strane mesta textilka plánovala spoločne s mestom vybudovať plaváreň, ktorá by tiež využívala  odpadovú, 30° C teplú vodu, ináč vypúšťanú do Váhu. Napriek tomu, že iniciátori projektu mali kladné stanovisko fabriky, mesta, okresu, plaváreň sa nepodarilo postaviť. Problémom boli finančné prostriedky.

Najviac žiadaná ale najmenej realizovaná bola výstavby bytov v meste. Tých pár desiatok postavených bytov v roku bolo žalostne málo na vysoký dopyt obyvateľov. V tom čase sa výstavba bytov mestu nedarila. Po dlhom čase po rekonštrukcii sa do prevádzky znova uviedol Hotel Čavoj. Tým sa vytvorila ďalšia ponuka pre ubytovanie a stravovanie návštevníkov mesta, ale aj domácich obyvateľov.

Mesto sa po vzore iných miest zaviazalo vylepšiť služby pre obyvateľov zriadením „mliečneho baru“. Tak sa po celom Slovensku, od Bratislavy až po Košice, takéto zariadenia na občerstvenie volali. Mliečny bar bol umiestnený v časti Kultúrneho domu, kde je teraz nová budova sporiteľne. Ponúkal teplé a studené nealkoholické nápoje, šaláty, chlebíčky, mlieko, kakao, aj preto mliečny bar.  O návštevníkov z radov obyvateľov mesta, študentov, ale aj z okolia prichádzajúcich ľudí nemal núdzu.

Vo verejnosti, hlavne u detí, v týchto rokoch bol stály záujem o bábkové divadlo. Mesto plánovalo zriadiť stálu bábkovú scénu, ale plán sa nestal skutočnosťou. Naplnil sa však plán dobudovania futbalového štadióna. Bola dokončené výstavba šatní, nocľahárne, bytu pre domovníka a pomocné, škvarové ihrisko. Tým bola výstavba štadióna skompletizovaná. Aj z tohto krátkeho retro pohľadu na päťdesiate roky vidieť, že nie vždy, napriek úsiliu, sa podarí realizovať všetky projekty.

V závere príspevku jedna neobyčajná športová aktivita, ktorá bola v tých rokoch v Ružomberku populárna. To ešte bývali také zimy, kedy bol týždne Ružomberok pod snehom. Na Revolučnom námestí (dnes Nám. A. Hlinku)  sa pravidelne konávali preteky v lyžovaní za motorovým vozidlom – skijöring. V severských krajinách je to za sobím záprahom. Pretekár sa držal vlečného lana pripnutého za auto a v prípade pádu lano pustil. Preteky sa konávali od roku 1955 okolo námestia na tri kolá. V roku 1958 zvíťazil K. Milec ako lyžiar, ťahaný Škodou 440, ktorú šoféroval Vozárik.