Málo poznaná časť Ružomberka

František DianSpoznávame RK1.12.2019

A pohľadom od železničnej stanice si už nikto nespomenie, že tam ďalej bol voľakedy čulý ruch v podniku, ktorý zamestnával na dve stovky zamestnancov.

Aj keď táto časť Ružomberka nie je tak na očiach a málo sa o nej píše a hovorí, má svoju a nie zanedbateľnú históriu. Tu , na úpätí kopca Mních bola v minulosti odkrytá časť rozsiahleho sídliska z obdobia neskorej doby bronzovej. Sídlisko súviselo pravdepodobne so sústavou hradísk na Mníchu. Tu ľudia mali svoje obydlia, blízkosť rieky im poskytovala možnosť rybolovu, a naplaveniny Váhu umožňovali obrábať primerane úrodnú pôdu. V prípade nebezpečenstva sa ukrývali v hradiskách na Mníchu.

V stredoveku územie medzi Mníchom a Váhom bolo podelené pásikmi políčok vo vlastníctve a obrábaní Ružomberčanov. Podľa katastrálnej mapy Ružomberka ešte v roku 1860 bol takýto reálny stav. Výstavba železnice a koľajišťa v roku 1871 zmenila tento priestor. Integritu priestoru narušil aj kameňolom na južnej strane kopca, dnes už zarastený vegetáciou a vybudovaná cesta. Všetko toto sa podpísalo na narušení možnosti pokračovania archeológov v práci a výskume. Napriek týmto zmenám, výstavbe korytnickej železničky /1907 – 08/, ostala ešte časť nezastavanej plochy.

Tu v roku 1904 židovský podnikateľ Viliam Grosz rozšíril svoje podnikanie a založil rodinnú firmu na triedenie a spracovanie starých handár, papiera, surových koží. Urobil to, po čom o sto rokov neskoršie tak voláme, zhodnocoval druhotné suroviny. Svojou prezieravosťou predbehol dobu a vybudoval prosperujúcu firmu. Keďže v zhodnocovaní druhotných surovín prevažovali staré handry z prírodných materiálov z ľanu, konope, bavlny, vlny, nikto z Ružomberčanov podnik nenazval ináč, ako „handráreň“. Podnik prosperoval aj po smrti svojho zakladateľa, ostal v rukách členov rodiny. Prvá svetová vojna narušila obchodné vzťahy, ale podnik prežil a za prvej ČSR spolupracoval s bratislavskou firmou Bunzl a Biach, ktorá mala svoje sídlo v Rakúsku a obchodné centrá po celej Európe.

V tridsiatych rokoch majitelia firmu zmodernizovali, postavili nové haly, elektrifikovali vlastným zariadením. Vo svojom odvetví a svojou vybavenosťou patrili k najmodernejším podnikom v Európe. Nástup fašizmu a druhá svetová vojna postihla aj židovských majiteľov a majetky im boli arizované. Po skončení vojny síce firmu majiteľom prinavrátili, ale v roku 1948 bola znárodnená. Nezanikla. Zmenil sa vlastník, názov na Zberné suroviny a výkup druhotných surovín pokračoval. V čase socializmu bolo v podniku zamestnaných na 200 zamestnancov a pracovalo sa v dvoch zmenách. Po roku 1990 podnik prešiel transformáciou a je vo vlastníctve súkromnej žilinskej firmy. V Ružomberku ostalo zberné miesto. Viaceré budovy zmenili svoj účel, haly , až na jednu boli zbúrané. Na rozdiel od viacerých ružomberských podnikov, ktoré úplne zanikli, ostalo aspoň zberné miesto na výkup železa, farebných kovov, plastov a papiera.