Lapačky vo feudálnom Ružomberku

František DianSpoznávame RK20.9.2020

Ivák pochádzal z Vyšných Sliačov. Bol kapitánom stoličných hajdúchov a postrachom mládencov pri lapačkách. V príspevku, ktorý vám predkladáme, sa so skutočnosťami zapísanými v dobových kronikách vraciame do obdobia feudalizmu v Ružomberku a v jeho regióne.

V období stredoveku Uhorsko nemalo stále vojsko a obrana záujmov kráľa bola závislá od šľachty a zemianstva, ktoré vo formovaní armády malo organizačné a vodcovské postavenie. Vojakov tvorili buď najatí žoldnieri, ale tých nebolo veľa. Najviac bolo lapačkami a verbovačkami získaných mladíkov - poddaných zemepánov. V čase potreby bol každý zemepán povinný postaviť zo svojich poddaných určitý počet bojovníkov. Bolo len veľmi málo mládencov, ktorí z rôznych príčin, hlavne biednych sociálnych pomerov, boli ochotní dobrovoľne na dvadsať rokov nastúpiť za vojaka do armády. Tým menej, že jeho osud prežitia v armáde bol neistý. Turecké nájazdy a nebezpečenstvo pre krajinu v 16. storočí viedlo v roku 1555 k pokusu zaviesť stálu vojenskú pohotovosť. Ale pokus o stálu armádu stroskotal na neposlušnosti šľachty. Keďže šľachta bola nútená podieľať sa na utvorení armády, východiskom boli lapačky a násilné odvedenie mladíkov do armády. Niet divu, že mladí muži sa násilnému odvlečeniu bránili ako sa dalo.

Proti sile pandúrov nemali nádej a tak východiskom bol útek do hôr, alebo do inej stolice. Z tohto dôvodu v roku 1564 utieklo do hôr osemnásť a v roku 1582 dvadsaťdva Lúčanov, ktorí mali ísť robiť strážnu službu do Zvolenskej stolice. Keďže takéto úteky boli časté vo viacerých stoliciach, krajinské stavy nariadili, koľko brancov majú postaviť stolice, mestá, dediny. Pre Liptovskú stolicu sa v rokoch 1520 – 1570 pohyboval požadovaný počet brancov okolo 200. Liptovská stolica tento počet nikdy nedodržala z rôznych príčin. A začali lapačky. Najskôr na tých, ktorých obce pre rôzne príčiny nechceli v bydlisku. V protokole z Nemeckej Ľupče /Partizánskej/ je z roku 1565 uvedené. „A sam knez Stanislav vyznal a oznámil jest strany Laurintza Mrakotu, aby tento pre pohoršlivý život byl jat na službu u regimentu...“ A z roku 1628 „...rozhodla se uplna rada naša zlosyneho pacholka Jana Drobny zlapat a do Kompanie Mikulašskej odvest...“

Tak sa obecná spoločnosť zbavovala zlodejov, opilcov, vyvrheľov, ale aj vrahov. Bolo skutočnosťou , že pre neznesiteľné pomery a chudobu sa niektorý mládenec dobrovoľne do regimentu prihlásil, aby za malú finančnú odmenu pomohol svojej rodine. Vo väčšine prípadov sa však vojakmi stať nechceli a radšej do hôr utekali. Stoličná vrchnosť v Mikuláši 15. augusta 1674 vyhotovila a schválila zoznam mladíkov, ktorých je potrebné polapať a do stoličného sídla za vojakov priviesť. Z horného Liptova mali polapať štyridsať mladíkov a z okolia Ružomberka nasledovných: O. Turčan. , J. Kederc, J. Šimko, A. Turek /Ružomberok/, P. Gregor /Revúce/, O. Brtko, J. Búza /Bešeňová/ Š. Straka /Černová/, F. Ištok /Gombáš/, J. Tomašovský /Ivachnová/, J. Baďo /Kalameny/, O. Svrček /Komjatná/, J. Čajka /Lisková/, O. Hliva /Lúžna/, O. Petko, J. Makovický /Švošov/. Je to unikátny zoznam, ktorý sa zachoval. Či sa hajdúchom podarilo „úskokov“ dolapiť, záznamy nepíšu.

Hoci koncom 17. storočia musela vrchnosť oficiálne od lapačiek ustúpiť a mládencov získavať verbovaním, skutočné lapačky v Uhorsku pretrvávali naďalej. I stalo sa, že v Ludrovej mali v roku 1799 zlapať určených mládencov. Ale M. Černý a O. Hyroš mládencov upozornili a tí zutekali do hôr. Za previnenie bol J. Černý v ružomberskom žalári týždeň o chlebe a vode a na vojnu násilne vzali jeho syna. A O. Hyroš dostal na dereši 15 palíc.

Pieseň o útrapách sa stala jediným voľným prejavom cítenia utláčaného poddaného ľudu.

„A ja som nemiseu vojačkom byť.

A keď ma chytili, čo mám robiť?...“ /z Lipt. Revúc/

„Neverboval som sa,

nasilu ma vzali.

Všetky ma dievčatá

plačky sprevádzali...“ /z Lipt. Sliačov/

Takéto praktiky s verbovaním, ale už menej s lapaním a násilným odvlečením trvali až do roku 1848. Po revolučných udalostiach boli položené základy stáleho vojska a všeobecnej brannej povinnosti a stredoveké praktiky zanikli.