Kde končia splašky zo záchodov

František DianSpoznávame RK23.8.2020

Kanalizácia v stredoveku neexistovala. Výnimkou bol Rím a Neapol, kde už pred 2000 rokmi mali kanalizáciu funkčnú doteraz. Zo stredovekých hradov výkaly z nádob vylievali pod hradby, alebo do vodnej priekopy. V mestách boli ulice plné výkalov od dobytka a nočníky ľudia vylievali z okien priamo na ulicu /Londýn, Glasgow.../, alebo do pretekajúcej rieky /Amsterdam, Benátky/. V niektorých mestách špinu, odpadky a výkaly vynášal z mesta kat s pomocníkmi, ale aj „ľahké ženy“. Inde sa spoliehali na dážď, ktorý všetko odplavil do riek. Aby udržiavali ako-tak hygienu, zakladali v mestách kúpele. Prvé záchody s umývateľnou porcelánovou misou sa objavili až v roku 1884. Ešte začiatkom 20. storočia bol splachovací záchod vzácnosťou.

V našom meste splašky a tekutý odpad vylievali mešťania na ulicu, alebo do potoka pretekajúceho námestím a Mostovou ulicou. Kto býval pri rieke Revúcej, odpad vylievali priamo do nej. Výkaly končili v latrínach, alebo na hnojisku a spolu s hnojom boli v zime vyvážané na polia. Takéto nehygienické podmienky boli prostredím na šírenie žalúdočných a črevných ochorení, o ktoré nebola núdza. V roku 1879 mestský lekár navrhol mestu vybudovanie kanalizácie, ale u predstaviteľov mesta sa stretol s nezáujmom a neporozumením. Vraj poloha mesta je pre kanalizáciu nevýhodná, bude sa šíriť zápach, bude to stáť veľa peňazí... Navrhli také riešenie, že vykopú povrchové rigoly, v ktorých dážď zmyje špinu, hnojnicu a nečistoty do Revúcej a Váhu. Neprešiel ani opakovaný návrh na vybudovanie kanalizácie v roku 1893, hoci videli, že prijaté opatrenia sú neúčinné.

Až začiatok 20. storočia, konkrétne v roku 1904 sa začal v Ružomberku budovať vodovod a kanalizácia. Bolo to také polovičaté riešenie. Lebo všetka odpadová, dažďová a splašková voda v starom meste sa kanálmi odviedla priamo do Revúcej a Váhu. Čistička u mestských pánov nebola ešte ani v predstavách . V roku 1930 mesto realizovalo veľký investičný program, v ktorom sa rozširovala sieť kanalizácie do ďalších častí mesta a ulíc. Ale až od roku 1963 začali prebudovávať mestskú kanalizáciu. Za 52 miliónov korún do roku 1970 bola v dĺžke 30 km vybudovaná a zrekonštruovaná nová sieť kanalizácie. Vyúsťovať mala do pripravovanej čističky odpadových vôd. Bol už najvyšší čas, lebo obe rieky pretekajúce mestom boli bez života, zanesené odpadom z mesta, priemyselných podnikov, ale hlavne z celulózok. Hladina vody Váhu bola nepriehľadná, neidentifikovateľne sfarbená s bohatou penou na povrchu. Letné kúpanie v takejto vode bolo nepredstaviteľné.

Na čistiareň odpadových vôd bolo potrebné ešte niekoľko rokov počkať. Po prípravných prácach Spoločná čistiareň odpadových vôd /SČOV/ sa začala budovať v Hrboltovej v roku 1977. Stavbu projektoval Hydroprojekt Ostrava a zhotoviteľom stavby bol Váhostav. Zo združených prostriedkov SCP Ružomberok, BZ VIL, mesta a Severoslovenských vodárni a kanalizácií v Žiline bola v rokoch 1977 – 1982 postavená jedna z najväčších čistiarní odpadových vôd na Slovensku. Súčasťou výstavby bol vybudovaný pre potreby SČOV nový most cez Váh, ktorý umožnil aj spojenie medzi Černovou a Hrboltovou. O súčasnom fungovaní SČOV nám poskytol zaujímavé informácie technológ čistiarne Ľudovít Švihorík.

Ružomberská SČOV v Hrboltovej je mechanicko-biologickou čističkou s kalovým hospodárstvom odpadových vôd mesta a jeho častí. Na čističku sú napojené obce Lisková, Likavka, Liptovská Štiavnica, Štiavnička a Ludrová. Odpadová voda prichádzajúca do čističky pochádza zo skupinovej kanalizácie od obyvateľstva, ale prevažne z priemyselných odpadových vôd celulózky. Čistička je svojou kapacitou projektovaná ako pre pol miliónové mesto a je využívaná približne na 60 %. Pritekajúce odpadové vody prechádzajú predčistením, kde sa zachytí štrk, piesok. Predčistená voda postupuje na mechanické čistenie do dvoch usadzovacích nádrží, kde sa zachytia ďalšie nerozpustné nečistoty. Nasleduje proces biologického stupňa čistenia za pomoci baktérií a kyslíka. Tretím stupňom je kalové hospodárstvo. Chemicky stabilizovaný a hygienizovaný kal je odvodňovaný približne o 70 % a odvážaný do SCP, kde je v kotle na biomasu spaľovaný. SČOV ročne vyprodukuje približne 26 000 ton kalu. Štvrtým stupňom procesu je biofilter, slúžiaci na obmedzenie zápachových látok vznikajúcich pri predchádzajúcich procesoch.

Celková dĺžka kanalizačnej siete je cez 100 km a pripojených je do 3000 kanalizačných prípojok. Z domov fyzických osôb, ak nie sú napojení na kanalizáciu, je odpadová voda zo žúmp na základe zmlúv privážaná do SČOV. Podľa zákona od roku 2021 v priestore, kde je kanalizácia, musia byť odpadové vody na ňu napojené. Na základe koncesnej zmluvy bola SČOV Ružomberok od 1. januára 1999 prevedená do prevádzkovania do SCP a.s. Za obdobie pätnástich rokov SCP investovalo do technológií čistiarne 300 miliónov korún či už na uzatvorenie uskladneného kalu a odstránenie zápachu z procesov čistenia. V súčasnosti je Mondi SCP majiteľom SČOV a naďalej vykonáva investície takého charakteru, ktoré nezaťažujú ovzdušie a životné prostredie.