Handráreň

František DianSpoznávame RK24.9.2023

Najstarší obyvatelia by si mali spomenúť o akú firmu pod týmto názvom sa jedná. Skôr v spomienkach ostal názov firmy „Zberné suroviny“, udomácnený v polovici 20. storočia. Podnik sídliaci na pravom brehu Váhu vo vidlici železnice a rieky, oproti SCP, bol založený Viliamom Groszom v roku 1904. Spracúval staré handry, vlnu, železo, kosti, surové kože a papier. Svojim zameraním a spracovaním druhotných surovín predbehol svoju dobu. Plnil funkciu, o ktorej sa dnes veľa hovorí a píše – recyklácia a zhodnocovanie druhotných surovín. Keďže najväčší objem patril spracovaniu starých handier, medzi ľuďmi sa ujal názov „handráreň.“

​Vykúpené handry z prírodných materiálov z celého Slovenska i zahraničia sa triedili na ľanové, konopné, bavlnené a vlnené. Podľa farby na biele, pestrofarebné a tmavé. Handry sa po vypraní a usušení balili do 200 kg balov a pripravovali na export. Firma spolupracovala s rakúskou spoločnosťou Bunzl & Biach, ktorá mala pobočku v Bratislave. Spočiatku minulého storočia exportovali handry železnicou  prevažne do západných krajín, za socializmu do slovenských a českých podnikov. Pred 2. svetovou vojnou majitelia firmu zmodernizovali. Postavili  nové haly, triediareň, sklady, podnik vybavili strojným zariadením a výťahom na elektrický pohon. Elektrinu si sami vyrábali pomocou kotla z parnej lokomotívy, ktorá remeňovým prevodom poháňala generátor na výrobu elektriny. Vyrobená elektrina dávala do pohybu výťah, lis a poskytovala osvetlenie vo firme. Druhý kotol slúžil na vyhrievanie prevádzok, ohrev vody a sušenie handier. Do firmy bola vybudovaná samostatná železničná vlečka. Svojou vybavenosťou v tridsiatych rokoch patril podnik k najmodernejším v Európevo svojom zameraní. Za Slovenského štátu bol podnik arizovaný a po skončení vojny prinavrátený pôvodným majiteľom. Ale nie nadlho. V roku 1948 bol znárodnený a zmenil názov na „Zberné suroviny.“

​Na fungovanie podniku si zaspomínal dnes už vyše 90-ročný, bývalý riaditeľ Zberných surovín Viliam Kačaljak. Do firmy vstúpil v roku 1950 ako 18-ročný a pracoval v nej až do odchodu do dôchodku. Vo svojich spomienkach uviedol, že najkvalitnejšie biele handry z ľanu a konope boli odosielané na spracovanie jemného papiera na cigarety a tiež na papier na výrobu bankoviek. Vlnené handry putovali do súkenky v Čadci a v Žiline. Odrezky z handier na čistenie strojov do strojárskych podnikov a ináč nepoužiteľné odrezky do papierní v Štúrove , kde slúžili na výrobu izolačnej lepenky. V období najväčšieho rozkvetu podniku, patriaceho pod Zberné suroviny Žilina, zamestnávali okolo 120 ľudí z Ružomberka a okolia. Mesačne vyložili a s upravenými handrami exportovali okolo 30 vagónov.

​Po nežnej revolúcii došlo v podniku k nezvratným zmenám. Firma prešla do súkromného vlastníctva. Strojné zariadenia rozrezali a dali do šrotu, stavby zlikvidovali a ostala len posledná i dnes viditeľná budova. Okyptený priestor dnes slúži ako zberné miesto pre výkup železa, farebných kovov, papiera, plastov ale už nie handier. Tak zanikla ružomberská „handráreň.“

Fotogaléria