Delová guľa zo Starhradu

František DianSpoznávame RK24.3.2019

Veľký liptovský hrad – neskoršie zaužívaný názov Starhrad bol budovaný na Sestrčskom vrchu v nadmorskej výške 1000 m medzi údoliami Sestrčského potoka a Kalamenianky. Na území Slovenska bol po hrade Sitno najvyššie položeným hradom. Po absolvovaní posledného náročnejšieho výstupu sa pred nami objavilo strmé bralo s pozostatkami akejsi veže a na vrchu pozostatky základov, prepadliská či už pivníc alebo cisterny na vodu. Kedysi mohutný hrad, pred prevzatím moci Likavou, býval vládcom šíreho okolia a strediskom vládnutia a moci nad Liptovom. Dnes z neho neostalo nič. Kde mocní páni rozhodovali o osude ľudí a dedín, dnes iba burina a tráva rastie. Archeológmi vyhotovené tabule nás zorientovali v priestore a pootvorili uzdu našej fantázie, predstavy, ako mohol hrad v minulosti vyzerať.

Bol vybudovaný v XIII. storočí na mieste predhistorického hradu využívaného mnohými pokoleniami. Obchodné cesty cez Liptov na Oravu a do Poľska neviedli pustým krajom. Pozdĺž týchto ciest vznikali osady a hrady, aby ochraňovali obchodníkov. Takúto funkciu plnil aj z dreva postavený predhistorický hrad, ktorý možno pričinením tatárskeho vpádu, bol zničený. Archeológmi na tomto mieste boli nájdené črepy nádob, bronzové predmety z tohto obdobia. V roku 1262 sa prvý raz v archívoch spomína nový z kameňa a dreva vybudovaný Liptovský hrad – Starhrad. Bol väčší ako Likava i ako hrad v Liptovskom Hrádku. Ako kráľovský hrad bol majetkom kráľa a kráľ ho dával svojim verným iba do dočasného úžitku, nie do dedičnej držby. Po osamostatnení Liptovskej župy od Zvolenskej župy ako župný hrad bol v úžitku liptovských županov. Na sklonku XIV. a na začiatku XV. storočia bol dejiskom mnohých vojenských udalostí. Vypaľovaný a ničený bol v roku 1445 a znovu budovaný v roku 1459. Užívali ho nielen župani, ale aj násilníci a lúpežní rytieri. Najmä v období, keď už sídlom panstva bola Likava - po roku 1445. Až kráľ Matej dal v roku 1474 hrad rozbúrať, aby viac nepovstal a nestal sa sídlom zloduchov ako boli Komorovský a Pongrác. Pri vypálení hradu zhorel aj hradný archív a listiny panovníkov.

V okolí hradu sa pri archeologickom výskume našli stredoveké železné delové gule, hrot šípu, klince, črepy..., ale aj povestná „sielnická guľa“. Ku nej sa zachovala ľudová povesť, viažuca sa na posledné dni hradu. Pri dobíjaní hradu v roku 1474 nechal kráľ Matej hrad ostreľovať. Jedna guľa vystrelená z hradu opačným smerom na kráľovské vojsko, vraj zaletela až do Sielnice (9 km, čo vtedy delová guľa nemohla preletieť). Guľa vraj odrazila kus strechy chalupy Sprižkovcov, zapadla do ich záhrady za domom. Guľu Sprižkovci vykopali a starostlivo uschovávali z pokolenia na pokolenie. Celá obec ju pokladala za svoju, ako dôkaz vlastníckeho práva na vrch Sestrč a zaniknutý hrad, čo uznali aj susedné obce. To je povesť. Skôr je pravdepodobnejšie, že guľu našli v okolí hradu. Ale aj v súčasnosti je pravdou, že hoci Sielnica nesusedí priamo s Veľkým liptovským hradom, katastrálne toto územie patrí Sielnici. A zatúlaná kamenná guľa o priemere 25 cm, používaná v stredovekom delostrelectve, tiež existuje a je uschovaná v depozitári Liptovského múzea.

Aby nebolo povestí dosť, iná hovorí o tajnej podzemnej chodbe zo Starhradu až na „templársky kláštor“ na Havránku nad Liptovskou Marou. Povesti o hrade spracovali viacerí autori ako J. Kalinčiak. Š. N. Hyroš pred 150 rokmi pri návšteve tohto miesta vypočul povesť pastierov o poslednom dobití hradu. „Keď pravdepodobne kráľ Komorovský utekal z hradu, zabudol si vziať so sebou kľúče od hradu, pre ktoré naspäť poslal svoju dcéru Marišu. Keď sa dlho nevracala, zaklial ju, a preto Mariša dodnes chodieva v bielom rúchu a ukazuje sa pastierom v bielej šatke na hlave, na nohách má biele kapce a v ruke kľúče...“ Pri návšteve hradu sme žiadnu takúto devu nezbadali. Asi sme neboli tí praví, ktorým sa môže ukázať.