Bijáreň

František DianSpoznávame RK21.5.2023

Slovo bijáreň sa zo slovníka súčasnej generácie vytratilo. Možno iba starší občania si spomenú čo si treba pod týmto menom predstaviť. A to za 150 rokov boli v Ružomberku po sebe až tri bijárne. Keď v sedemdesiatych rokoch 19. storočia boli v Uhorsku zo zákona zrušené cechy (1872) umieračik zazvonil aj ružomberskému mäsiarskemu cechu. Mesto, v snahe vyjsť v ústrety početným mäsiarom v ich živnostenskom podnikaní, postavilo v roku 1875 pri Váhu na dobytčom trhovisku „rajtšuli“, prvú bijáreň – bitúnok.

Následne bolo mäsiarom zakázané, aby porážali zvieratá mimo bijárne. Ale mäsiari sa nevedeli naučiť pracovať s novými strojmi v bijárni, a tak pokútne porážali zvieratá po domoch. Aby sa dodržiavala hygiena postavenej bijárne, mesto v roku 1891 schválilo jej štatút a hygienickým dozorom nad bijárňou bol poverený Gustáv Makovický. Na začiatku 20. storočia mesto usilovalo o postavenie mestskej nemocnice. Keď v 20. rokoch výstavba nemocnice sa stala reálnou, bijáreň v týchto priestoroch bola zrušená, aby ustúpila stavbe nemocnice. Novú bijáreň mesto postavilo v roku 1923 na okraji mesta v miestach, kde je dnes parkovisko Tesca pri vchode do Hrabovskej doliny. V roku 1937 mesto do rozšírenia a modernizácie zariadenia, kanalizácie a vydláždenia investovalo 200 000 korún. V tomto roku by bola bijáreň oslávila sto rokov od svojho vzniku, ale vydržala len polovicu. Nová bijáreň bola strategicky dobre postavená. Mala dostatok vody z Hrabovského potoka a odpadové vody vyúsťovali na sútoku potoka a Váhu pre radosť a kŕmenie čajok a iných vodných vtákov. Po porážke zvierat mäsiari mäso uskladňovali v spoločnej chladiarni v zamknuteľných boxoch, oddelených drôteným pletivom. Na chladenie si cez zimu na zamrznutom Váhu napílili ľad a vrstvou pilín ho uskladňovali v pivniciach celé leto.

Po roku 1948 muselo sa pristúpiť k modernizácii bijárne. Zrušené bolo súkromné vlastníctvo, podnikanie a bijáreň zaradili do Žilinského mäsopriemyslu. V priestoroch pri východnej bráne futbalového štadióna, ktoré dnes vlastní Epos, bola výrobňa mäsových výrobkov a udiareň. V roku 1954 tu bola zriadená aj učňovská škola pre odbor mäsiar – údenár. Bijáreň sa rokmi z okraja mesta ocitla v zástavbe. Vedľa bol internát Mladá generácia (dnes KU) a futbalový štadión. Zápach z výrobne napínal žalúdky aj silnejším povahám, zadýchaným atlétom a futbalistom športujúcim v tesnom susedstve. Aj z hygienických dôvodov musela bijáreň ustúpiť a bola zlikvidovaná. To už v roku 1970 pri Liskovej vyrástol nový mäsokombinát. Žiaľ, nemal dlhé trvanie a po nežnej revolúcii zanikol a stavba bola pred niekoľkými rokmi zlikvidovaná. Napriek tomu, že v meste nemáme mäsovýrobu, nepociťujeme nedostatok mäsa a mäsových výrobkov. Len ceny týchto komodít keby boli porovnateľné k príjmu obyvateľov.