Životný príbeh : Naučil som sa čítať z pier

RedakciaAktuality30.9.2019

Róbert Bursa má 50 rokov, od narodenia je sluchovo postihnutý. So svoju mamou žije v centre mesta. Stretnutie sme si dohodli krátko predpoludním. Do kaviarne vchádza sympatický Róbert so svojou mamou, ktorá mi pomáha s rečovou bariérou.

„V škôlke si všimli, že Róbert na zvuky moc nereaguje. Z vyšetrení, ktoré sme absolvovali, bolo jasné, že sa narodil so sluchovým postihnutím,“ začína rozprávať príbeh pani Bursová. Róbert navštevoval Špeciálnu materskú škôlku v Lučenci, neskôr v Bratislave, kde pokračoval návštevou základnej školy. Vyučil sa za strojného mechanika. „Desať rokov som pracoval na chránenom pracovisku v Dimitrovke, potom cez dvadsať rokov v jednej automobilovej spoločnosti v Bratislave,“ hovorí mi lámavo Róbert. Všetko mu rozumiem. Aj to, že tento hendikep mu robí najväčšie starosti hlavne pri hľadaní práce. „Teraz je doma, mal úraz a je po operácii nohy,“ pripája sa pani Bursová. Róbert nosí načúvací prístroj, má vycibrené odzeranie, čítanie z pier. „Nebojte rozumiem vám, viem čítať z pier. Nie ste doktorka, tí väčšinou rozprávajú rýchlo a nič im nerozumiem,“ vysvetľuje sluchovo znevýhodnený Róbert .

Neizoluje sa, má priateľov prevažne s rovnakým znevýhodnením. Raz za mesiac sa stretnú, dajú si spoločný obed, porozprávajú sa. „Najbližšie centrum nepočujúcich je vo Vrútkach. Aj tam som chodil, kým ma nebolela noha,“ vysvetľuje sympatický päťdesiatnik. Každý rok sa na Medzinárodný deň nepočujúcich, ktorý pripadol tento rok na včera, koná stretnutie tejto komunity v inom meste. V tomto roku sa podujatie konalo v Prešove. „Cieľom je najmä prezentácia nepočujúcich, ako rovnocennej komunity. Chodím na takého podujatia každý rok, no pre operáciu nohy som ho vynechal. Som aj členom OZ Ružomberčan, zúčastňujem sa aj s dvomi mojimi priateľmi aktivít, ktoré združenie robí. Rád sa stretávam s ľuďmi a nestránim sa spoločnosti “ dopĺňa.

Vo voľnom čase si rád zájde na futbal. Fandí ružomberským basketbalistkám, preto v Koniarni na domácich zápasoch nesmie chýbať. „Nikdy som sa nezamýšľal, že som určitým spôsobom postihnutý. Som optimista. Ale prial by som si, aby sme v Ružomberku dostali šancu stretávať sa ako špeciálna komunita, aby sme mali možnosť spoločne riešiť problémy a podporovať sa,“ vyjadruje svoje želanie Róbert Bursa.