Čo nám priniesol Medzinárodný deň žien?

RedakciaBlog6.3.2020

Už v nedeľu nás čaká veľký sviatok žien, ktorý bol v minulosti – za predchádzajúceho politického režimu, spájaný s červenými karafiátmi. Môžeme len polemizovať, prečo sa tento sviatok u nás za minulého režimu obmedzil len na rozdávanie kvetov a bonboniér manželkám a kolegyniam, keď na druhej strane je hĺbka tohto sviatku oveľa závažnejšia. Môžeme sa domnievať, že išlo o skrývanie reality západného sveta, aby sa o historických koreňoch sviatku príliš detailne nehovorilo. Mohlo by to nevhodne pripomínať, že v kapitalistických krajinách bolo možné, aj vďaka udalostiam, ktoré tomuto sviatku predchádzali, zakladať nezávislé odbory, legálne demonštrovať, vynucovať si zlepšenie životných podmienok, žalovať vedenie továrne, vyhrať s ním súdny spor, dokonca, získať vysoké odškodné za pracovný úraz, štrajkovať... To všetko tam bolo možné - na rozdiel od krajín sovietskeho bloku. Mnohí z nás si možno kladieme otázku, či teda máme oslavovať ženy len v tento jediný deň, keď si to ženy vlastne zaslúžia každý deň. S týmto určite súhlasím, avšak Medzinárodný deň žien nesie v sebe oveľa silnejší význam ako len samotný sviatok žien. Práve so vznikom tohto sviatku sú spojené ďalšie významné tendencie vo vývoji postavenia žien v spoločnosti, ale aj na trhu práce. Možno len málokto vie, že za týmto sviatkom, ktorý vznikol na základe známeho pochodu krajčírok, stojí aj veľká tragédia v továrni Triangel Factory, ktorá dokonca v budúcnosti ovplyvnila rozvoj pracovného zákonodarstva na celom svete. Ale poďme po poriadku.

Ako vlastne teda Medzinárodný deň žien vznikol? Urobme si spoločne historický exkurz do obdobia niekedy na prelome 19. a 20. storočia, teda do obdobia industrializácie alebo ak chcete priemyselnej revolúcie. Myšlienka koordinovať akcie za zlepšenie pracovných podmienok žien sa zrodila na prelome 19. a 20. storočia a nadväzovala na staršie tradície demonštrácií robotníčok v amerických textilných továrňach. Napríklad roku 1857 sa 8. marca vydali do ulíc New Yorku zamestnankyne z viacerých miestnych textiliek, žiadajúce zlepšenie pracovných podmienok a zvýšenie platov. Protestné pochody časom nadobúdali na sile, roku 1908 v tento marcový deň pochodovalo ulicami New Yorku už 15 000 žien. Roku 1911 sa na oslavách, určených v Rakúsko-Uhorsku, Dánsku, Nemecku a Švajčiarsku na 19. marec, zúčastnilo vyše milióna žien a mužov. K požiadavkám pribudlo i právo žien vzdelávať sa v učňovských školách a právo na rovnaký plat za rovnakú prácu. Za významným pokrokom v oblasti zlepšenia pracovných podmienok a práv zamestnancov, však stojí aj tragédia vo vyššie uvedenej továrni Triangel v New Yorku. V sobotu 25. marca 1911, len niekoľko minút pred koncom pracovného času, vzbĺkol na 8. poschodí požiar. Zo dvoch východov bol jeden stále zamknutý, aby sa uľahčila kontrola odchádzajúcich po skončení smeny, čo zapríčinilo obrovskú tragédiu. Požiar si vyžiadal 146 ľudských životov. Guvernér pre účely vyšetrovania vymenoval špeciálnu komisiu, ktorá položila základy novej legislatívy o bezpečnosti práce.

O existenciu 8. marca ako Medzinárodného dňa žien sa zaslúžili aj ruské ženy, špeciálne petrohradské ženy, ktoré 23. februára 1917 (v našom kalendári 8. marec) vyšli do petrohradských ulíc s heslom Chlieb a mier. Nakoniec táto demonštrácia prerástla do niekoľkodňových protestov a generálneho štrajku, ktoré dnes poznáme pod názvom „Februárová revolúcia“.

Ale ani Slovensko nezostalo bokom od tohto diania vo svete. Otázka ľudských práv tu rezonovala takisto, i keď nie možno až s takou kadenciou, ako vo svete. Na Slovensku sa otázka práv žien orientovala najprv do oblastí politických práv žien, teda na volebné práva žien v období rokov 1912 - 1914. Zjavnú názorovú diferenciáciu do ženského hnutia na Slovensku prinieslo vystúpenie Hany Gregorovej (spisovateľka, manželka Jozefa Gregora Tajovského, presadzovateľka zrovnoprávnenia príležitostí žien študovať a pracovať a možnosti slobodne rozhodovať o vlastnej budúcnosti). V roku 1913 bola účastníčkou diskusie s „konzervatívnejšou“ Ľudmilou Podjavorinskou na stránkach Prúdov.

Podjavorinská v článku Naše práva v prílohe Rodina časopisu Dennica súhlasí s tým, že ženy potrebujú volebné právo: „My ženy utlačeného národa“ (predtým ženy oslovuje „my, Slovenky“) „menovite potrebovali by sme hlasovacie právo, aby sme ním prispeli k politickému obľahčeniu a duchovnej slobode svojho rodu.“ Situuje slovenské ženy do miesta v strede rôznych foriem ženských aktivít: „My, Slovenky, stojíme na prostrednej ceste, medzi ženami revoltujúcimi a rezignujúcimi – ale nie ako ľahostajné oproti šľachetným snahám, ani oproti vlastným biedam nevšímavé.“ No pýta sa, „či skutočne nemáme práva konať žiadne vznešenejšie úlohy“ (Podjavorinská, 1914, s. 65).

Diskusie o volebnom práve žien nabrali na intenzite opäť v roku 1918, keď sa menilo uhorské volebné právo a po vzniku Československej republiky sa ustanovoval nový štátoprávny systém. Práve v deň našich parlamentných volieb sme si pripomenuli sté výročie parlamentných volieb. Presne 29. februára 1920 bola prijatá Ústava prvej Československej republiky, ktorá deklarovala, že všetci sú si rovní vo svojich právach, majú právo voliť a byť volení. ČSR v tej dobe predbehla i niektoré krajiny západnej Európy, napr. Francúzsko či Veľkú Britániu.

Prvou slovenskou poslankyňou sa stala komunistka Irena Káňová. Pochádzala z Banskej Štiavnice, kde pracovala ako robotníčka v tabakovej továrni. A na území Slovenska bola za poslankyňu zvolená ešte Anna Sychravová, ktorá bola síce pôvodom Česka, no pôsobila u nás ako učiteľka.

Svetová organizácia v roku 1977 rozhodla, že Medzinárodný deň žien bude oficiálnym sviatkom. OSN prvýkrát slávila MDŽ počas Medzinárodného roku žien v roku 1975.

Keď budeme opäť teda tento rok sláviť Medzinárodný deň žien, spomeňme si aspoň v krátko zamyslení, čo všetko muselo predchádzať tomu, aby sme mohli tento sviatok v pokoji sláviť. Uvedomme si, že práva, ktoré dnes užívame ako samozrejmosť a ani neuvažujeme, kde tieto práva vznikli a kto sa o nich zaslúžil, boli v minulosti dobývané častokrát aj krvou našich predkov. To, čo je už je v našej krajine samozrejmosťou a normou, je žiaľ v iných zatiaľ takým snom, akým to bolo pre generácie našich zamestnaných prababičiek, ale aj prastarých otcov. Vážme si, čo máme a možno v tichosti vyjadrime vďaku symbolickou kytičkou aj 8. marca.